When The Night Changes

pondelok 23. marca 2015

Dnešok bol pomerne dlhý, no predsa - ani neviem ako - sa už blíži ku koncu. Začal sa celkom zaujímavo; po škole som chodila ako bez duše; akýmsi zázrakom mám z testu z nemčiny jednotku a stratila som iba jeden bod ale keby som nebola blbá, tak by som nestratila ani ten; začala som čítať If I Stay konečne; mám náčrt na plagát ku Dňu učiteľov, ale netuším, kedy to dokončím; dnešný dramák ma úplne vyžmýkal; ale krásnu bodku za tým všetkým spravil záchvat paniky doma, ktorý bol následne sprevádzaný obrovskou vlnou takého plaču, aký som už dlho nezažila. Ale už som v pohode.


Nejakým zázrakom tieto príbehy ne-nenávidíte. Za čo vám ďakujem, pretože niekedy je pre mňa oveľa jednoduchšie posplietať myšlienky a dať ich do niekoho iného.
Padla otázka, či je to len príbeh, alebo tá ona som vlastne ja. Povedzme, že jedno i druhé. Niektoré scény sú vymyslené, ale v podstate sú to všetko moje myšlienkové pochody, moje problémy, ja.
Je to len taký malý výsek toho, čo sa mi stále motá v mojej hlave, ktorá je momentálne tiež zaplnená jedným človekom, ktorý je pre mňa ako otvorená kniha a predsa zamknuté dvere, neviem v ňom čítať a neviem, čo si mám myslieť, mám pocit, že sme tak rovnakí a predsa ako z iných planét, má ma omotanú okolo prsta, no sám si to asi neuvedomuje. A ja sama neviem, ako som sa do tohto stavu dostala.


We're only getting older, baby
And I've been thinking about it lately
Does it ever drive you crazy
Just how fast the night changes
Everything that you’ve ever dreamed of
Disappearing when you wake up
But there's nothing to be afraid of
Even when the night changes
It will never change me and you

Night Changes - One Direction


Tma.
Ticho.
Samota.
A predsa v okruhu piatich metrov spali ďalší štyria ľudia. Pokojne odpočívali, a keď sa poriadne započúvala, počula ich pravidelné vdychy a výdychy, ktoré nečujne zanikali.
Mala rada takéto chvíle. Kedy sa okolo tretej či štvrtej ráno sama prechádzala po byte, bosými nohami čo najtichšie našľapovala na studenú zem v snahe nevydať čo i len najmenší zvuk - vŕzganie podlahy či zapraskanie kĺbov na nohách sa o tejto hodine rozoznelo miestnosťami ako výstrel z kanóna.
Pred oknom dokázala stáť dokázala stáť celé dlhé minúty. Načúvala tej tme, noci, tichým zvukom motorov áut, ktoré neúnavne prechádzali cez široké dlhé cesty, počúvala pravidelný upokojujúci tikot hodín kdesi za sebou.
A premýšľala.
Ako vždy.
Často bola stratená vo svojich myšlienkach.
A tentoraz to nebolo o nič iné - ba tým, že o tomto čase všetci spali, to bolo ešte horšie.
Snažila sa spomenúť si na moment, kedy sa jej niekto naposledy spýtal, ako sa má. A mala na mysli skutočný prejav záujmu, nie tie trápne otázky od spolužiaka, na ktoré vždy odpovedala "fajn, a ty?". On si z toho iba robil srandu, keďže jej raz prisľúbil, že na ňu "bude dobrý". To bola jeho predstava vďaky za to, že ona vstávala skôr len preto, aby mu vysvetlila učivo, z ktorého mal písať písomku.
Vždy sa všetkým snažila čo najviac pomôcť. Bola ochotná sa pre ostatných priam roztrhať. No nevedela povedať "nie". Nevedela sa pozerať na to preblesk sklamania a zmätenia na ich tvárach po tejto odpovedi. Preto so zaťatými zubami robila všetko, o čo ju požiadali. Aj keď oni jej to nikdy neopätovali. Ale až príliš sa bála, že sa s ňou prestanú baviť, že ju vyčlenia z kolektívu a ona zostane sama. Úplne sama.
Aj tak sama bola. Aspoň sa tak vždy cítila. I v skupinke ľudí, kde sa všetci smiali a spoločne zabávali, dokázala sedieť vzadu, preč od ostatných, vo svojej bubline. Ignorovala zvuky okolo seba, snažila sa nevšímať si ich úsmev a rozžiarené oči, zatiaľ čo jej rozožieralo vnútro. Cítila v sebe tú prázdnotu a zatínala zuby do spodnej pery, len aby sa jej horúce slzy nerozliali po tvári.
Bolo tak jednoduché rozplakať sa. Nechať aspoň malú časť bolesti vyplaviť sa v podobe slaných kvapiek po lícach. Zbožňovala ten pocit, ktorý sa po dobrom poriadnom vyplakaní vždy dostavil, to štikútanie a rozhorúčené tváre. Vtedy sa aspoň na chvíľu upokojila.
Sama nevedela, dokedy tam takto bola. Nepamätala si, kedy ju vlastné nohy doviedli ku posteli. Posledné, čo mala uchované v mysli, bolo sledovanie neurčitého bodu kdesi v diaľke, rozostreté videnie, vlhkú tvár, nechty zaryté v dlaniach a dunenie v ušiach, ktoré blokovalo všetko okolo nej.
Noc bola jej obľúbená časť dňa.
Vtedy sa nemusela na nič hrať. Nemusela predstierať úsmev, nútiť sa k smiechu spolu s ostatnými, vymýšľať vtipy, len aby sa ostatní zabávali, dookola opakovať, že je v pohode, že všetko je okej, že je len unavená, že nemá náladu.
Len v noci mohla byť sama sebou.

with all love.
bee.
twitter | tumblr | instagram | ask | bloglovin

4 komentáre

  1. Zbožňujem takéto "tajomné príbehy". bola som taká zhruba pred rokom - dvoma. Páči sa mi, keď niekto vystihuje niektoré veci práve pomocou príbehu - je to také nanásilné a zaujímavé. okrem toho, s takým talentom... radosť čítať. :)
    DominicaLand

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Je to krásne, o to krásnejšie, že sa tam predsa len niekde ukrýva časť z teba. Je to tak úprimné a naozaj som sa v tom ja sama našla. To je taká sranda, že my si v škole stále hovoríme že "ako sa máš?" a keď odpovieme že dobre, tak sa spýtame "ako sa naozaj máš?" a príde mi to také milé a úprimné, pretože človek nikdy neodpovie na otázku ako sa máš úprimne. Nepovie, vieš čo? Mám sa zle, naozaj zle. Radšej povie, že je to okay. Ale keď sa človek opýta : ako sa naozaj máš, má pocit, že to nemôže odbiť obyčajným "fajn"

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Je krásne, ako si to úprimne a zároveň záhadne napísala. Myslím, že všetci sa tak nejako niekedy cítia. A nechápem načo sa každý každého pýta, ako sa má, keď sa aj tak čaká odpoveď "fajn". Aj keď nie s každým kto sa ma to opýta by som sa skutočne rada pozhovárala, ale rovnaký význam má aj otázka aké bude zajtra počasie.... spoločnosť je niekedy veľmi komplikovaná...
    A mimochodom, pekný obrázok :)
    GlitterCircus

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Vážne super si to napísala! :) Nikdy sa mi nechcú čítať dlhé príbehy na blogoch, no tento ma zaujal už na začiatku! V jednom sa s hlavnou hrdinkou tohto príbehu zhodujem - tiež mi robí problém povedať nie. V poslednej dobe sa od toho snažím odnaučiť, ale zatiaľ to nie je to, čo si predstavujem :D

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© A STYLISH BEE. Design by FCD.