Waiting For Superman To Pick Her Up

nedeľa 15. februára 2015

Song from title: Waiting For Superman - Daughtry | ► play

Vopred upozorňujem, že tento článok bude dosť dlhý. Nemusíte ho čítať, len sa potrebujem z niektorých vecí vypísať.


Pôvodne som tieto kecy chcela mať vypísané už dávno. No nikdy som na to poriadne nemala čas, ho rozvrhu sa mi hodil iný článok, raz, keď už som bola viac-menej pevne rozhodnutá, kedy všetky svoje myšlienky spíšem, ma Korny prinútila, aby som zverejnila čosi iné. Potom som sa hrabala s designom a jednoducho mi do toho vždy vošlo čosi iné.
Sama neviem, ako by som mala začať. Sama veľmi neviem, čo chcem napísať. Ale je toho dosť.

Začnime školou. Máme za sebou prvé dva týždne druhého polroka. Ale sama neviem, aké mám z toho pocity. So známkami som zatiaľ celkom spokojná, v študijnom preukaze mi svieti jedna dvojka. No tento polrok chcem znova trochu zabrať a ukončiť ho s ďalším čistým vysvedčením. Tretí ročník je však už o čosi ťažší a ja mám pocit, že do hlavy si musím trepať veci, ktoré nikdy nevyužijem. Zloženie kože a vzorce na výpočet energie fotónu zabudnem do pár týždňov.
Cítim ten nátlak. Je všade okolo mňa. A to hlavne kvôli výberu predmetov do štvrtého ročníka. Začínam mať totiž pocit, že akosi klamem samú seba. Predstava študovať žurnalistiku sa mi páči. No mnohí ľudia okolo mňa hovoria, že s takým mozgom by som mala ísť na medicínu. Lenže ja nechcem ísť na medicínu. Nerada odpovedám na otázku kam chceš ísť na vysokú?, pretože sama neviem. Neviem, čo chcem robiť. Nerobila som profesijné testy, pretože som sa bála. Bála som sa, že mi predsa len vyjde nejaká medicína, ktorej som sa vzdala už pred rokmi. Baví ma zisťovať, ako funguje naše telo, fascinuje ma to. Ale tým to končí. Mám strach z krvi. Ledva sa viem pozerať na modely, ktoré nám Mergi berie do triedy. Takisto ma fascinujú nejaké témy z fyziky. Optika nebola taká strašná - problémom boli vzorce. Mám rada dejepis, ale roky mi nejako nevedia dlho ostať v hlave. Páči sa mi geografia, ale nie Slovensko. Angličtina nikdy nebola mojim problémom; neviem sa dočkať, kedy vyhodím učebnice z nemčiny; slovenčina sa mi nepáči. Matematike, chémii a informatike rozumiem, ale nebavia ma.
Neviem, čo chcem robiť. No viem, že nemôžem ostať tu. Prešov ma vyžýkava a ja potrebujem nejakú zmenu. Ale i to mi je naprd, keď nemám ani páru, kam by som chcela ísť študovať. A bojím sa sadnúť si a začať hľadať nejaké stránky s vysokými školami, lebo mám strach z toho, čo bude po strednej. Budem dospelá, budem sama a bude sa odo mňa očakávať, že sa osamostatním. V našej rodine nie je z detí odo mňa nikto starší, nemám si od koho zobrať príklad. Bojím sa.

Ďalšia vec, ktorá ma v poslednej dobe trápi, je autoškola. Vždy sa mi páčila predstava sedieť za volantom a cestovať takto po svete, ale ako sa blíži doba, kedy by som teoreticky mala začať chodiť na nejakú teóriu, tým viac sa mi sťahuje žalúdok. Nie som na to pripravená. A fakt, že sa ma môj dad dookola pýta, či už som sa rozhodla, že všade okolo mňa sú plagáty a rôzne upútavky, že kam sa pohnem, tam počujem autoškolaautojazda a podobne, mi k tomu vôbec nepomáha.

Začala som znova pozerať Skins. Druhú generáciu. Zatiaľ som veľmi ďaleko nedošla, ale potrebujem čosi na odreagovanie.
Stále čítam Pána Prsteňov. Už asi tretí týždeň. Ale mám v sebe akýsi blok, neviem sa sústrediť na slová, strácam sa v deji a po pár stranách musím knihu odložiť, pretože nemám ani poňatia, čo vôbec čítam.
Prestala som jesť mäso. Nikdy v mojom jedálničku netvorilo nejakú obrovskú úlohu a ľuďom, ktorí si bez neho nevedeli predstaviť život, som sa čudovala. Je to zatiaľ týždeň, čo som nezjedla nič mäsové, už sa mi aj stihli snívať sny o tom, ako ma niekto znova núti mäso jesť, ale som spokojná. Nechýba mi to. A ani nemá dôvod.

Zúfalo sa snažím zmeniť čosi v mojom živote. No sama neviem, akú zmenu by som chcela. Snažím sa bojovať s hlasom v mojej hlave, snažím sa vidieť to dobré, ale niekedy to jednoducho nejde. Mám čoraz väčší problém ignorovať ten hlas. A mrzí ma, že si to všimli i ľudia z môjho okolia, že všetci hovoria "veď sa usmej". Niekedy minulý týždeň sa ma spolužiačka spýtala, či so mnou niečo je, že akoby nie som vo svojej koži. A ja som nevedela, ako odpovedať. Bavíme sa spolu, no nie sme nejaké obrovské kamarátky a mimo školy sa zväčša nestretávame. No i tak si niečo všimla a ja som sa musela opýtať samej seba "je to tak vidieť?".

Snažím sa. Snažím sa byť lepším človekom. Ale mám pocit, že sa snažím byť niekým, kým nie som. Robím v niečom chybu, no neviem, čo to je. Možno je chyba iba vo mne.

with all love.
bee.
twitter | tumblr | instagram | ask | bloglovin

5 komentárov

  1. S tou vysokou to mam dost podobne. Teda...vlastne jde hlavne o to, ze mam silenej strach az pujdu pristi rok na praxe do nemocnice a to, ze ve skole mam dobry znamky mi bude k prdu, nezaruci mi to, ze mi vsechno pujde i doopravdy. Ja, zmatkar, clovek kterej se neumi prosadit. No jako casto mam pocit ze nejsem dobra vubec na nic :-) Ale verim, ze nakonec si urcite vyberes skolu, ktera te bude bavit, i kdyz ted treba jeste vubec netusis. Me taky rikaji at jdu na medicinu, no myslim ze na to proste nemam povahu. A ten strach z autoskoly taky chapu, ja ho mam taky, i kdyz vim, ze si budu delat ridicak asi az po maturite, i kdyz bych taky mohla uz ted...:-) Drzim palce at to vsechno zvladnes :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Úplne viem ako sa citíš. Poviem ti to takto, ja som takýto strach mala presne pred rokom, keď som bola v maturitnom ročníku a mala som si vybrať školu. Nevedela som kam ísť, pretože ma popravde nič nejako extra nebavilo, vybrala som si ekonómiu pretože mi to prišlo ako jediné čo by som mohla isť študovať, a hlavne som si vyberala školu podľa toho aby som sa tam dokázala dostať. Čas učiť sa na príjmačky som velmi nemala kedze som sa musela ucit na maturitu. Príjmačky som potom robila na VŠE v Prahe, páčilo sa mi že budem preč od domova, začnem od znova. Po maturite som sa učila na príjmačky z matematiky, a nakoniec som sa tam nejako dostala. Bola som štastná že budem žiť v Prahe, bude to úžasné, vždy som sa chcela osamostatniť. No prešiel semester, a ja som znova v Košiciach, vykašľala som sa na to lebo ma to absolútne nebavilo a bola som psychicky na tom zle. Nebolo mi tam dobre, nebavilo ma to, nikde som nechodila, bola som len na intráku a bavila som sa maximálne so spolubývajou, ale tá bola naozaj super, to musím povedať. Možno to bolo aj preto že som sa pár dni pred odchodom do Prahy dala do kopy s najlepším kamarátom, ktorý šiel studovat do Brna, a ja som nechcela vyvolávať konflikty tým že budem chodiť vonku s ľudmi a chlapcami, vždy som totižto lepšie vychádzala s chlapcami, kamarátku mam jednu. Oveľa radšej som sedela na intráku a písala/volala s ním. No to je jedno, len chcem povedať, že viem ako sa cítiš a áno je to tažké, ale pozri, aj keby si sa rozhodla nesprávne, ako ja, poučíš sa, zistíš že ťa to nebaví a daľší rok to skúsiš znovu. Ako ja. Len hlavne choď za svojím srdcom a nerozhoduj sa podľa toho, čo ti hovoria ľudia okolo teba. Ja som zistila, že musím robiť to, čo ma baví a robí štastnou a nie to, čo odomňa ľudia očakávajú. Držím palce. ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Great post and great photos. Like a lot. I follow you, could you follow back, pls. Kiss

    http://mylovelyfashionbih.blogspot.com/

    OdpovedaťOdstrániť
  4. S tou vysokou ti nepomôžem, keďže ja som len teraz doriešila strednú, čo aj tak nebolo ťažké rozhodnutie a od septebra nastupujem na bilingválne nemecké gymnázium (a každý, komu to poviem sa ma spýta - "Nemecké? čo si sa zbláznila?")
    Potom by som asi išla študovať architektúru, ale na druhom mieste je tiež žurnalistika. Ale vyberaj podľa toho, čo ťa skutočne baví. A skutočne myslím tak, že pre to nemáš nadšenie možno týždeň a potom ťa to prestane baviť, ale že už k tomu inklinuješ možno od detsva, aj keď si si to veľmi doteraz neuvedomovala. U mňa to tak bolo s tou architektúrou.
    :)
    Autoškola - povedala by som, že to je len strach z neznámeho. Uvidíš, že to bude ľahké a že to dáš! :))
    Držím palce! :))
    DominicaLand

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Asi ti veľmi nepomôžem, ale jediné čo ti viem povedať je, že sa určite nenechaj ovplyvniť okolím. To ti bude hovoriť stále niečo iné. Čo je pre teba správne, ale nie dobré. Rob niečo, čo bude baviť teba. Možno by bola pre teba medicína správna, ale keď nemáš rada pohľad na krv nie je to dobré, pretože sa toho potom nezbavíš a nebudeš mať rada svoju robotu. Sprav si možno nejaký zoznam pre a proti alebo sa porozprávaj s rodičmi čo si o tom myslia, nemusíš sa podľa nikoho riadiť, ale môžeš si aspoň vypočuť ich názor na to. Síce už si to asi určite urobila.
    Už som to napísala veľakrát, ale bude dobre. Možno nie hneď ale bude. Je to možno obdobím, že sa všetko zdá zlé. Sama to prežívam, ale nemám silu to riešiť. Jednoducho to nechám plávať, čo je zbabelé.
    Ja sa tiež veľmi bojím autoškoly, ale musím to prekonať keď takto o rok a pól budem chcieť jazdiť do školy autom. Teda aspoň by som chcela tie posledné 2 ročníky, pretože cesta autobusom ma veľmi nebaví

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© A STYLISH BEE. Design by FCD.