Thank You

utorok 3. februára 2015

Tento príbeh pridávam s malou dušičkou. Je už veľmi veľmi starý - onedlho to budú už dva roky, čo som ho písala. No rada sa k nemu vraciam. Nie preto, že by bol nejako výnimočne dobrý - práve že je na ňom čo opravovať-, ale je to jeden z tých výpisov z duše. Hoci je to situácia, ktorá sa nikdy nestala, pocity v príbehu sú stále až neuveriteľne skutočné, je tam zachytené všetko, čo som v dobe, kedy som to písala, cítila. A stále sa niekedy tak cítim.


Dážď hustol. Studené kvapky sťažka dopadali na zem, vytvárali obrovské mláky alebo s hukotom klesali na tenké látky dáždnikov. Ľudia rýchlo prekračovali malé jazierka vytvorené zo špinavej vody a čo najviac sa snažili, aby si nezamočili nohavice. Väčšina už aj tak mala dočista mokré topánky, ponožky im nasiakli tekutinou, a tak po chodníku čvachtali ako kačice.
Tmavú oblohu preťal prvý blesk a o pár sekúnd sa ozvalo hrozivé zahrmenie. Všetci súčasne pridali do kroku a pokúšali sa čo najrýchlejšie dostať do svojich domovov alebo aspoň do najbližšieho obchodu či reštaurácie, kde by mohli pokojne v suchu prečkať desivú búrku.
Mladá plavovlasá dievčina sa vracala domov. Ako jediná sa neponáhľala, poľahky preskakovala kaluže a vychutnávala si popoludňajšie počasie. Milovala dážď, cítila sa pri ňom voľná, neviazaná, akoby voda odplavovala jej trápenia a problémy. V pravej ruke síce zvierala dáždnik, no bol jej úplne zbytočný, pretože pri každom poskočení sa jej neposedné kvapky dostali do vlasov a ešte viac ich zmočili.
K svojmu bytu šla vždy tou istou cestou, cez ten istý most ponad rieku. Veľa ľudí po ňom nechodilo, bol úzky, starý a hrozilo, že sa zosype. Ona sa nebála, zoschnutému drevu verila a nebola taká ťažká, že by sa to s ňou prepadlo.
Dnes tam už niekto stál. Dievča, len o čosi staršie. Oblečené mala iba ľahké tielko a rifle, premoknuté tmavé vlasy sa jej lepili na tvár. Stála z druhej strany chabého zhrdzaveného zábradlia, dívala sa do vody a vzlykala. Okoloidúci si ju nevšímali, nechali ju napospas osudu.
Boo urobila pomalý krok vpred a špičkou tenisky sa dotkla mosta. Drevo zavŕzgalo, no ona aj tak kráčala ďalej. Nie kvôli tomu, aby šla do svojho teplého bytu, chcela vedieť, čo dievčinu prinútilo byť v takejto situácii. Chcela jej pomôcť.
Lávka nebola dlhá a tak už po pár krokoch stála pri nej, no nebola príliš blízko - nechcela svoju spoločníčku vystrašiť. Bruškami prstov sa dotkla studeného kovu a zhlboka sa nadýchla.
"Si v poriadku?" opýtala sa. Bola to hlúpa otázka, ale nechcela nahodiť niečo nezdvorilé a nevhodné. Tmavovláska sa prudko otočila, no našťastie sa držala prisilno na to, aby sa pošmykla alebo prevážila. S vystrašeným pohľadom sa Boo pozrela do očí a odsunula sa od nej ako najďalej to šlo.
"Nemusíš sa ma báť," zašepkala Boo. "Nie som tu na to, aby som ťa aj ja ranila."
Dievča sa na pár sekúnd upokojilo, ale aj tak jej nedôverovalo. Cudzím už neverila, zakaždým jej iba ublížili. Nikto sa nestaral o jej city, všetkým boli ukradnuté. Jej takzvaní priatelia len zneužívali je otvorenosť a ochotu, no keď ona niečo potrebovala, hoci len jedno objatie, otočili sa jej chrbtom. Keď už nepotrebovali jej pomoc, odkopli ju ako staré ponožky a tvárili sa, že ju nikdy nepoznali. Ranilo ju to, no jej srdce dostalo najväčší úder, keď sa s ňou prestala rozprávať aj jej najlepšia kamarátka, osoba, ktorej zverila svoje najväčšie tajomstvá. Teraz ich už vedeli všetci, všetci ju odsudzovali, a keď kráčala po chodníku, ľudia prebehovali na tú istú stranu, len sa jej mohli do očí zasmiať. Postupne sa do seba uzavrela, prestala všetkým veriť. Vybudovala si pred sebou obrovský múr a nikomu cezeň nedovolila preniknúť.
"Ako sa voláš?" preťal ticho hlas Boo. Keď však tieto slová vyslovila, najradšej by ich vzala späť, pretože sa bála, že sa až príliš stará do záležitostí iných.
"Zoey," zašepkala dievčina tak potichu, že vyslovené slovo okamžite odniesol vietor a zaniklo v hluku neutíchajúceho dažďa.
"Nádherné meno. Ja som Boo," usmiala sa a podišla k nej o krok bližšie. Postupovala pomaly, nechcela sa uponáhľať.
Zoey zľahka nadvihla kútiky pier, no skôr sa to podobalo úškrnu, než úsmevu. Ale aj tak to bol pokrok, bola to prvá prejavená emócia za štyri mesiace.
"Prečo tu vlastne si?" nedokázala si Boo odpustiť otázku. Možno až priveľmi ju zaujímal príbeh tejto cudzinky. Nikdy predtým ju tu nevidela, určite nie v týchto končinách.
"Už nedokážem bojovať. Bola som silná príliš dlho," zavzlykala a jej prsty mierne povolili kŕčovité zovretie okolo zábradlia.
"A si si istá, že smrťou sa niečo vyrieši?"
Týchto deväť slov vypadlo Boo z úst skôr, než ich stihla zastaviť alebo akokoľvek inak preformulovať. Alebo si ich hoci len na stotinu sekundy premyslieť.
Táto jednoduchá veta Zoey zaskočila. Nikdy takto nepremýšľala. Vlastne sa ani nikdy nezaoberala možnosťou samovraždy. Nevedela, ako ju toto vôbec napadlo, ale bola to tak intenzívna myšlienka, že dokázala kompletne zahmliť akékoľvek iné racionálne uvažovanie. V jednu chvíľu šla po ulici, teraz stála na tomto moste a dovoľovala smútku a zúfalstvu, aby ju úplne pohltilo.
Sama nemala ani poňatia, ako k tomu samú seba donútila. Nemala rada výšky, ani staré mosty. Do tejto časti mesta nechodila, nikdy tu nebola.
Ale bola pevne rozhodnutá. Aspoň si to myslela. Už sa dostala až sem, od definitívneho konca ju delilo pár centimetrov.
A predsa to nedokázala. Niečo v jej vnútri, akési podvedomie ju tlačilo späť, nútilo jej prsty k pevnému stisku okolo zábradlia, a tým pádom aj nedovoľovalo celému telu, aby sa ponorila do studenej rieky pod mostom. Niečo v jej vnútri stále verilo, že ešte nie je všetko stratené, a že to môže ešte zachrániť. Že ešte stále môže začať odznova.
Keby naozaj chcela skočiť, tak by už skočila. Nehrala by tu teraz toto úbohé divadielko. Mohla sa už minimálne stokrát ponoriť pod vodu, kým by ju niekto zbadal. Nikto by si ani nevšimol, že chýba. Jej smrť by pravdepodobne zistili až vtedy, keby náhodný okoloidúci našiel jej telo.
Možno by ju po čase začala postrádať jej mama. Ale to až vtedy, keby nebol čistý riad, v celom dome by smrdelo a chladnička by zívala prázdnotou. V škole by im nechýbala určite. Nemala priateľov a tí, čo ju nenávideli by si mysleli, že ju nakoniec zlomili, že vyhrali.
V tom sa v jej hlave zrodil nápad. Možno má predsa len zmysel žiť.
Pohlcujúca hmla vnbsp;jej mozgu naznačujúca, že smrť je presne to pravé, sa pomaly začala zatláčať do úzadia a jej miesto nahradila nová myšlienka. Víťazstvo. Chcela všetkým ukázať, že je silnejšia, než si myslia. Že je silnejšia, než si myslela ona sama. Chcela ich konečne poraziť, ukončiť ich večné šikanovanie. Chcela s tým nadobro skončiť. Chcela začať s novým štítom, začať na miestach, kde ju nikto nepoznal. Chcela byť novým človekom.
Boo si kýchla a tým vytrhla Zoey z myšlienok. Potichu sa ospravedlnila a pristúpila o niečo bližšie.
"Poď," zašepkala plavovláska a chytila staršie dievča za rameno. Aj napriek tomu, že jej prsty boli od neutíchajúceho dažďa studené, Zoey ten dotyk pálil. Bol hypnotizujúci. Z Boo vyžarovala akási nevysvetliteľná energia. Každý jej pohyb, každý jej dotyk mal neuveriteľnú silu.
Úplne premočené dievča sa pomaly otočilo. To jej malé podvedomie, ktoré stále chcelo ostať nažive, ju ťahalo k Boo ako magnet, aj keď zvyšok jej tela bol stále pevne odhodlaný a pripravený na koniec.
Zľahka položila nohu na zábradlie a vyskúšala, či ju udrží. Zaprela sa štvrtinou svojej váhy, a keď si bola istá, že sa to s ňou nezrúti dole, rýchlo sa prešvihla na druhý koniec. Noha sa jej aj tak pošmykla na klzkom dreve a spadla Boo do náruče. Tá ju okamžite zachytila a pevne objala. Zoey bola z tohto neočakávaného činu zo začiatku poriadne zaskočená, ale všetko sa to odohralo prirýchlo na to, aby o tom dokázala premýšľať.
Keď ju silné, ale predsa jemné ruky silne obopínali, poddala sa vlne plaču. Nepokúšala sa tieto slzy zastaviť. Neboli to kvapôčky plné smútku a zúfalstva, neboli to tie isté slzy, čo sa jej kotúľali po tvári pred pár minútami. Toto boli slzy úľavy. Slzy vydýchnutia. Zoey vedela, že s Boo je v bezpečí, že práve ona ju ochráni a bude v túto chvíľu stáť po jej boku.
Zachránila jej život. Keby neprišla, pravdepodobne by už bola dávno pod hladinou alebo v tom lepšom prípade by sa ešte stále držala zábradlia. Ale aj tak by sa to skončilo rovnako.
Boo jej však dala druhú šancu. Šancu začať odznova. Dívať sa na život z nového uhla, z novej, krajšej perspektívy. Dala jej možnosť zmeniť sa, pretvoriť jej doterajší, zničený svet. Bola pre ňu slnkom, svetlom, keď sa všetci obrátili na tmu. Naučila ju lietať, keď ju všetci ťahali k zemi. Bola pre ňu mostom, ktorý ju doviedol na lepšiu stranu. Ukázala jej, že nemá zmysel vzdať sa, že treba bojovať. Dostala ju z úplného dna a vytiahla ju na vrchol.
Dala jej nový život.
with all love.
bee.
facebook | twitter | tumblr | instagram | ask | bloglovin

4 komentáre

  1. Wow – I love the pic!
    Also the design of your whole blog is really pretty, girl! ♡
    I’m following you via gfc & look forward for your next post. You’re great – keep going! ♡
    http://adoorablee.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Bolo to prekrásne. Tak smutné a zároveň úžasné. Čiastočne to vystihovalo aj moje pocity a myšlienky. Hlavne v poslednej dobe, kedy sa cítim maximálne sama aj napriek tomu, že mám okolo seba ľudí. Cítim sa tak odveci. A toto mi dodalo istotu, že s takým pocitom nie som len ja sama. Teda ďakujem ti!!
    A určite pokračuj s príbehmi, sú úžasné!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Opäť skvelá tvorba! :)
    Aj ja mám chuť niekedy písať len smutné a občas sa o to snažím, vždy to skončí pri láske.

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© A STYLISH BEE. Design by FCD.