You and I, We don't wanna be like them

nedeľa 18. januára 2015

Jedno z mojich predsavzatí do nového roka bolo i to, že chcem znova začať písať. Čo sa mi i celkom darí - i keď rýchlo čmárať do prázdneho zošita počas voľnej matematiky nie je práve najlepšia voľba. Avšak to, kedy ma prepadne vlna inšpirácie asi neovplyvním.
No spolu s obnovením môjho písania som si povedala, že by som na blog začala i tieto články pridávať. Nie až tak často, ale (1) sú dni, kedy sa mi nechce vymýšľať nové články, veľa písať, premýšľať a fotiť a oprášiť nejaký straší príbeh a hodiť ho sem je oveľa jednoduchšie, (2) celkom rada by som i počula vaše názory na tieto zmesi slov a myšlienok (3) sľúbila som niektorým ľuďom čiže RomanôčkeKornelunke, že raz im niečo dám prečítať. Preto týmto dvom úžasným dievčatám tieto dva krátke odstavce venujem, pretože ma obe podporujú v tom, čo robím, sú pre mňa zdrojom inšpirácie a motivácie, posúvajú ma ďalej a vďaka nim sa nevzdávam.


Znova sa zhlboka nadýchla.Studenými prstami si prešla cez tmavé vlasy po plecia a ledabolo ich zahrabla dozadu, aby jej nepadali do očí. Pohľad sklopila dole, keď na nahom stehne pocítila tlak a následne teplo cudzej ruky. Neubránila sa úsmevu a po stý krát bruškom ukazováčika obkreslila tmavé písmená svojho mena vyryté v koži jeho zápästia. Jeho tetovanie mnohým pripadalo gýčové a výstredné, no ona i tak to milé romantické gesto zbožňovala a vedela, že je jeho – rovnako ako i on bol jej.
Drobným prstom prešla pomyselnou cestičkou až k jeho dlani, ktorá bola na rozdiel od jej teplá a spotená. V mnohých veciach bola jeho úplným protikladom, no obaja boli pólmi magnetu a nevedeli bez toho druhého existovať.
Opatrne jeho ruku zložila dole a pomaly zliezla z veľkej postele so snehobielymi obliečkami. Najprv sa trochu zatriasla, keď sa jej bosé chodidlá dotkli studeného dreva, ale nečakala, kým si na zmenu teploty privykne. Pritískajúc si k sebe bližšie starú košeľu nasiaknutú jeho vôňou otvorila balkón a vyšla do zasneženého rána.
Takmer okamžite sa jej na bledej pokožke objavili zimomriavky. Vietor jej rozfúkaval vlasy, kvôli chladným kachličkám si prestávala cítiť prsty na nohách. No i tak za sebou zavrela dvere, aby sa na náhly chlad v izbe neprebudil a nešiel za ňou.
S rukami pevne pritisnutými k hrudi sa naklonila ponad zábradlie. Nevedela, koľko je hodín, no súdiac podľa nebadateľného oranžového pruhu nad obzorom označujúceho prichádzajúci východ slnka bolo ešte skoro. No i tak sa dole po ulici pohybovalo minimálne dvadsať ľudí. Zo všetkých strán sa ozývala vrava a hukot áut.
Ona i tak nič z toho nevnímala, nič nevidela. Necítila vietor na tvári, ani chlad zimy. Jej srdce po celom jej tele vysálalo teplo, nútilo ju neustále sa usmievať, zabúdať na trápenia bežného života. Už dávno nebola tak šťastná, už dávno sa necítila tak dobre. Mala chuť lietať, skákať, čakala, kedy sa jej od toho, aká ľahká sa cítila, odlepia nohy od pevnej zeme. Tvár jej zdobil večný úsmev, v očiach mala dve iskričky.

Nevedela, koľko času prešlo, keď sa za ňou otvorili dvere. Vedela, že je to on, že už sa zobudil, že ju hľadal – nemusela sa preto otáčať.
"Dobré ráno."
Hoci to povedal potichu, jeho ranný chrapľavý hlas sa rozoznel v tichu a ona na pár sekúnd zavrela oči. Neodpovedala, nedokázala otvoriť ústa. Chcela si túto chvíľu zapamätať naveky, chcela si naveky zapamätať zvuk jeho hlasu.
Teplé svalnaté paže ovil okolo jej chudého pása a pritiahol si ju k sebe. Jej chrbát narazil na jeho hruď a prebytočný vzduch jej opustil pľúca, akoby jej tým vyrazil dych. Pritískal ju k sebe silno, no zároveň jemne – i cez látku košele zreteľne cítil každé jedno jej rebro, každú kosť, cítil jej rýchly tlkot srdca, pod jeho dlaňami sa jej s každým plytkým nádychom dvíhal hrudník. Tvár si zaboril do jej hustých vlasov a hodnú chvíľu vdychoval ich vôňu, ktorá mu opantávala a otupovala zmysly.
Nevedeli sa jeden druhého nabažiť. Nechápali, ako len prítomnosť toho druhého je všetkým, čo potrebujú k šťastiu. Kdesi v hĺbke duše vedeli, že sa tá krásna rozprávka raz skončí, že dôjdu do bodu, kedy z ich dokonalého domčeka z karát spadne jeden pilier zospodu, vezme so sebou úplne všetko a to, čo spoločne budovali, sa zrúti.
No teraz nad tým nepremýšľali. V tú chvíľu, v to ráno mali všetko, čo potrebovali. A to im stačilo.

with all love.
bee.
facebook | twitter | tumblr | instagram | ask | bloglovin

5 komentárov

  1. Ah bože prosím, prosím ťa strašne, píš a pridávaj takéto častejšie. Vžila som sa do toho nenormálne a tiež nebudem predstierať, že som si pri tom nepredstavila seba a môjho "imaginárneho" chalana, ktorý nevie síce o mojej existencii, ale hádam raz bude:))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Takéto krátke príbehy kľudne pridávaj častejšie :D Aspoň as potom budem môcť čo to priučiť pri písaní opisov. SUPER píšeš!!! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja... Musela som si to prečítať znova. A hoci neznášam on-rozprávanie (ak som správne pochopila), toto... Kde je na tejto Zemi najmäkšia zem? Chcem sa ísť zahrabať, pretože ja nemám právo písať moje "romantické" poviedky, ktoré aj tak nikto nečíta a je to tak lepšie. Pretože keby čítal niekto moje a tvoje dielo, tak ty vyhráš Nobelovu cenu a ja skončím na nekonečnom mieste.
    Vedela som si seba takto predstaviť, ale potom čo vyšla na ten balkón som si myslela, že chce skočiť. Ešte aj keď tam prišiel on, ohľadom toho hlasu. Ale našťastie to dobre dopadlo. Píš, naozaj.

    P.S: Čo bude s Jail.?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Honey, ja si vážne veľmi veľmi chcem prečítať niečo i z tvojej tvorby :) A nepíšem až tak dobre :D :D
      A Jail... :D :D Si asi jediná, ktorá si na to ešte pamätá :D Ale neviem, asi to už nedopíšem a navždy tento príbeh ostane iba ako taký "nápad" v mojej hlave :D
      beelievin.blogspot.com

      Odstrániť

Latest Instagrams

© A STYLISH BEE. Design by FCD.