My Childhood

štvrtok 27. novembra 2014


Nedávno som sa chvíľku nudila alebo som skôr nerobila nič veľmi dôležité, tak mi to nedalo. Z obývačky som si vzala veľkú škatuľu so všetkými albumami a fotkami a začala sa v nej hrabať a spomínať na všetko, čo sa za tými fotografiami skrýva. Máme ich doma celkom dosť - keďže som sa narodila ako prvé dieťa zo strany mojej mum, všetci z toho boli paf a cvakali úplne všetko. No som za to rada - fotografií z detstva mám snáď milión.
Takže v záujme, aby ste ma znova o čosi lepšie spoznali, rada sa s vami o tieto fotografie a príbehy podelím.

 
ako trojdňové mimčo | ani trochu som sa nezmenila - obrovský úsmev, veľké oči, vlasy na všetky strany

Na tento svet som prišla 28. apríla 1997 kúsok pred polnocou. Zo strán oboch mojich rodičov som sa narodila ako prvá vnučka mám len mladších bratrancov a sestry, takže som bola dosť očakávané dieťa, na ktoré sa všetci tešili. Moja mum často pri prezeraní takýchto fotiek opakuje, že si ma všetci neustále podávali z rúk do rúk a fotili ma.
Moji rodičia, starí rodičia i príbuzní hovoria, že som bola veľmi šikovné dieťa. Hovoriť i chodiť som začala pomerne skoro, rada som sa učila nové veci - básničky, rozprávky, riekanky, pesničky; no ešte radšej som do všetkého pchala nos a skúmala nové veci. Čo mi aj ostalo.

 
ja, moja mum a jej sestry | s mojimi rodičmi v Bardejovských kúpeľoch

  
rodinka | ja, Bianka, Dária | Vianoce

O necelé dva roky sa narodila moja sestra - Dária - a o ďalšie dva roky i niečo k nám pribudla aj Bianka. Mať tri dcéry boli vždy želaním mojich rodičov - najmä mojej mum, ktorá je tiež z troch sestier - a i sa to splnilo. Už vtedy sa všetká pozornosť, pochopiteľne, presunula na ne a ja som mojim rodičom pomáhala, čo je takisto niečo, čo mi ostalo doteraz. A aj keď sa pravdepodobne budem sťažovať, aké otrasné je mať dve mladšie sestry - pretože niekedy to skutočne nie je sranda, hlavne keď všetka zodpovednosť automaticky padá na mňa, keďže ja mám byť tá najviac dospelá a spoľahlivá - chvíle, kedy spolu večer sedíme v izbe a pred spaním sa rozprávame, sú na nezaplatenie a rovnako i momenty, kedy ma berú čosi ako svoj vzor a človeka, na ktorého sa môžu obrátiť zakaždým, keď potrebujú pomoc.  

 

Škôlka. Alebo miesto, na ktoré tak rada spomínam. Rada sa v mysli vraciam k momentom a chvíľam, ktoré som strávila na mieste, kam som tak rada chodila, kde som si našla svoje prvé kamarátky a zhodou okolností dve dievčatá chodia do vedľajšej triedy i na GJAR-ku, s ktorými sme sa deň čo deň hrali s bábikami a plyšovými hračkami, stavali si hrady z piesku a domčeky z penových kociek.
No práve tu sa začala moja vášeň pre hranie. Vo všetkých troch ročníkoch v škôlke som hrala v predstavení na konci roka a som veľmi vďačná učiteľkám, ktoré si tento talent u mňa všimli, pretože vďaka nim si to viac začali všímať moji rodičia a o pár rokov na to som začala chodiť na dramatický, ktorý je obrovskou súčasťou môjho života.
Sú chvíle, kedy by som sa viac než len rada vrátila do škôlky. A znova sa celý deň iba hrala, vypĺňala pracovné listy, kreslila si a dokonca by som si rada i po obede ľahla a chvíľu si pospala. Lenže vtedy som spať ani za svet nechcela. A namiesto toho som sa mohla hrať so všetkými hračkami.

 

Avšak priam dokonalá škôlka sa musela skončiť. Viac než deväťdesiat percent detí sa do školy teší a ja som bola tiež jedno z nich - nevedela som sa dočkať, kedy si konečne so školskou taškou sadnem do lavice a budem písať naozajstným perom do naozajstného zošita.
Na prvý deň si pamätám pomerne detailne, čo ma samú dosť prekvapuje. I keď na prvej fotke svieti slnko, ráno pršalo a do školy som cupitala v čierno-bielych šatôčkách, s Barbie aktovkou na pleciach a s fialovým dáždnikom v ruke. V triede som nikoho nepoznala, no takmer okamžite som sa skamarátila s Baškou Miškou, ktoré sedeli za mnou a celý prvý stupeň na základnej sme boli nerozlučné kamarátky.
Dá sa povedať, že som patrila medzi tých super vzorných žiakov. Nadšenie z chodenia do školy zo mňa tak skoro nevyprchalo, keďže som bola prvá v našej rodine, ktorá sa mohla pýšiť šlabikárom a poctivo som si robila domáce úlohy, pripravovala sa z hodiny na hodinu a robila všetky projekty, ktoré nám zadali.

 

Z druhého stupňa - čiže piaty ročník a vyššie - si pamätám už o niečo viac. Aj keď som pri tomto prechode mala z nových spolužiakov dosť strach a zmena učiteľov a pribudnutie predmetov tomu ani trochu nepomáhalo, zvládla som to myslím celkom dobre.
Aj počas druhého stupňa som bola tá, ktorá sedávala vpredu a celú hodinu dávala pozor. Spočiatku to bolo preto, lebo som nechcela robiť problémy, no postupom času to bolo hlavne kvôli tomu, aby som mala dobré známky a aby som sa dostala na gymnázium, kam som od piateho ročníka tak veľmi chcela ísť.
Na základnú by som sa však nevrátila. Neboli dobrý kolektív, keďže každý z nás bol úplne iný, mal iné záujmy a s mnohými som si jednoducho nemala čo povedať, tak sme sa spolu veľmi nebavili. Do konca základnej sme sa poskupinkovali natoľko, že si už mnohí nevedeli ani ráno pozdraviť.
Ale i tak spomínam na základnú s úsmevom. Ľudia, s ktorými som sa kamarátila, mi robili dni krajšími.

 

No a nakoniec - gymnázium. Hoci som sa tohto prestupu príšerne bála a mnohé noci počas prázdnin som prebdela a preplakala, pretože som nevedela prestať premýšľať, či som sa rozhodla pre dobrú školu a tiež som si nevedela predstaviť, ako prežijem dni bez mojich bývalých spolužiakov.
Naše GJAR však milujem. A milujem ľudí, ktorých som vďaka nemu stretla, pretože viem, že ich budem poznať a stretávať až do konca života. Sú otravní, hluční a niekedy mám chuť sa presťahovať niekam ďaleko, len aby mi dali na chvíľu pokoj, no neexistuje deň a ráno, kedy by som sa na nich netešila. Milujem ich, každého jedného a za nič na svete by som ich nevymenila, pretože vďaka nim sa smejem, nič neberiem príliš vážne a pomáhajú mi nielen s drobnosťami, ale i prežiť školu a vyučovanie, ktoré je síce náročné a vyčerpávajúce, no vďaka nemu viem, že zvládnem ako maturitu, tak i vysokú školu.

I keď presne neviem, kam chcem ísť. Neviem, kam ma vietor zaveje, ktovie, možno sa koncom roka rozmyslím, že žurnalistika sa predsa len nekoná a vrátim sa k medicíne, alebo - ako hovorí môj spolužiak Tomáš - skončím niekde na inštitúte germanistiky. Ale mám sny, za ktorými sa snažím kráčať a verím, že sa splnia.

with all the love.
bee.
facebook | twitter | tumblr | instagram | ask | bloglovin

5 komentárov

  1. Zabite ma, zabite ma, zabite ma.
    Pretože presne kvôli blogspotu som si začala tiež prezerať albumy a fotím si fotky, pretože chcem tam dať aj kúsok seba. A podobný článok som si chystala aj ja, ale som zvedavá čo z toho nakoniec bude.
    Na tej druhej fotke si strašne zlatá.
    Keď si spomenula svoje sestry, spomenula som si, na ďalší článok, ktorý chcem uverejniť. :D
    Prvý školský deň som plakala, ale potom som si to tak obľúbila, že až do štvrtého ročníka som tam chodila rada. Aj keď ma prvý ročník veľmi zmučil, od prvých čiar, cez prvé písmená až po čítanie.
    Ja som prestúpila na inú školu, keď som skončila druhú triedu. Sama niekedy neviem, či by som bola radšej s tými starými alebo tými novými spolužiakmi.
    Ja som sa na gymnázium tešila, pretože som si vedela, že to bude veľká zmena. Lenže teraz, keď si porovnám ako som videla, aký sme super kolektív chce sa mi plakať, pretože to bola iba jedna veľká pretvárka. Teraz vidím všetko jasnejšie, kto drží s kým a kto proti komu. Že mojou jedinou oporou je Dominika. Že Denis sa nezmenil a ani Samo.
    Hoci mám vybratú vysokú školu, tiež mám pocit, že to ešte zmením. Aj keď som pevne rozhodnutá, že chcem sa stať tým, po čom túžim.

    (http://lionempire.blog.cz)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prosím ťa, len pekne pozverejňuj i svoje články, neviem sa dočkať, kedy ich uvidím :3

      Odstrániť
  2. Ty si bola tak strašne zlaté dieťa bože :3 Ja som do škôlky strašne nechcela chodiť. Nemala som to tam vôbec rada. Mala som tam veľa kamarátov to je pravda a dokonca s 3 dievčatá zo škôlky sú doteraz moje najlepšie kamarátky. Ale aj napriek tomu neznášala tam chodiť. Nikdy som nespala poobede, pretože som na to nebola zvyknutá a učiteľky sa na mňa za to hnevali. A ja ako 4 ročné dieťa som bola z toho strašne smutná.
    Obdivujem ťa, že si toho toľko pamätáš. Ja si z prvého dňa pamätám len to, ako nás učiteľky rozdeľovali do tried a aká som bola smutná z toho, že nie som s dievčatami s ktorými som si najviac rozumela.
    Inak ja som tiež uvažovala nad tým, že prejdem na gympel. Nemala som rada svoju triedu a vôbec nie dievčatá s ktorými som sa "kamarátila" ale vtedy nám práve povedali, že nás rozdelia do výberovej triedy a vtedy sa všetko zmenilo a na gympel som už ísť nechcela.
    Keďže ja chodím na strednú 5 rokov, mám ešte čas rozmýšľať nad vysokou, ale pravdaže, som veľmi zvedavá ako sa rozhodnem, pretože to zmení celý môj život.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja si pamätám mnoho úplne nezbytočných vecí :D
      Huh, mne ostáva na rozmyslenia pár mesiacov, po zimných prázdninách už budeme dávať ďalšie nezáväzné rozhodnutia, no pár týždňov na to už budú chcieť definitívne rozhodnutia, čoho sa fakt bojím. Je ťažké vybrať si niečo, čo chcem robiť do konca života.

      Odstrániť
  3. Skvelý článok! ♥
    Rada si prezerám staré fotky a spomínam na tie skvelé časy! Aj keď, musím sa priznať, veľa vecí si až tak nepamätám :D Teda skôr tie zo školy a škôlky.. Niekedy, keď s kamarátkami spomíname na nejaké výlety, dívam sa na ne s otvorenými ústami, že o čom to hovoria a som presvedčená, že toto sa naozaj nemohlo stať :D A celkom ma to aj mrzí.. ale sú to výlety s bývalou školou a kamarátim sa naozaj len s troma dievčatami z tadiaľ, pretože tam sa mi veľmi nepáčilo. Teda najmä na druhom stupni, preto som nesmierne rada, že som prestúpila na osemročné!! :)
    Vybrala si skvelé fotky, tie so sestrami sú nádherné! :3 Niekedy trochu ľutujem, že nemám súrodenca, s ktorým by som sa mohla takto vyrozprávať, ako ty so sestrami.

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© A STYLISH BEE. Design by FCD.