Things I'm Scared Of

piatok 31. októbra 2014


Aj keď sama neviem, ktorých vecí sa skutočné bojím a ktoré len strašne nemám rada, no vypíšem tu všetky. Všetky veci, čo i len najmenšie drobnosti, kvôli ktorým sa cítim neisto, ktoré mi spôsobujú zimomriavky na chrbte, trasenie kolien, potenie dlaní; kvôli ktorým sa vždy začnem obzerať okolo seba, len aby som našla východ z miestnosti alebo niekoho, vďaka komu by som sa cítila lepšie.

UNDERPASSES
Mám spolužiačku, ktorá do Prešova dochádza autobusom každé ráno, no aby sa dostala na stanicu alebo z nej, musí prejsť dvoma podchodmi. Jeden je pomerne veľký, keďže je spája dve strany železničnej stanice, vedie popod dvojprúdovú cestu a nachádzajú sa v ňom rôzne malé obchodíky; druhý je len obyčajná dlhá chodba osvetlená pár žiarovkami. Ona vraví, že si už zvykla, no vždy, keď ju idem odprevadiť, cítim, ako sa mi zle dýcha. Ja by som to nikdy nezvládla a nikdy by som nebola schopná sa tomu prispôsobiť. Podchody ma desia - či už sú krátke, dlhé, chodí cez ne málo alebo veľa ľudí. Mám z nich strach a neustále sa v nich okolo seba obzerám, či z nejakej strany na mňa niekto nevyskočí a nezabije ma.


SPIDERS, SNAKES, MICE, BIG INSECTS
Také viac-menej dobre známe fóbie, ktoré má každý tretí človek. No pri hadoch, myšiach, potkanoch či iných podobných stvoreniach si nie som veľmi istá, či sa mi iba nevýslovne hnusia alebo sa ich skutočne bojím. Nie sú to teda žiadne veľmi pekné a priateľské zvieratká - teda aspoň pre mňa nie -, ale na druhú stranu ani ja veľmi nerozumiem môjmu výkriku, ktorý sa rozoznie cez pol ulice, keď niečo z vyššie spomenutých stvorení vidím, keďže až tak neskutočne desivé nie sú. Ale i napriek tomu vždy skríknem a potrebujem sa od toho dostať okamžite čo najďalej.

BIG DOGS
Tento strach má aj svoj jasný pôvod.
Keď som mala asi päť - najviac šesť rokov, spolu s mojou babkou a sestrami sme išli navštíviť môjho uja, ktorý býva na dedine v dome. Mal tiež aj psa (neviem posúdiť, aký veľký skutočne bol, keďže vtedy som bola pomerne nízka, a tak ten pes vyzeral byť obrovitánsky), ktorý hneď pribehol, len čo sme prešli cez bránu. Prirodzene, ako malé dievča som sa zľakla psa, ktorý utekal rovno oproti nám, tak som pribehla k mojej babke, aby som sa za ňu schovala, no ten pes začal behať rovno za mnou. Pamätám si, že sa môj ujo zasmial, že ten pes to berie ako zábavu, že si myslí, že sa naháňame.
Odvtedy sa všetkých veľkých psov bojím.

NOT BEING ABLE TO HAVE CHILDREN
Neviem, či chcem v tomto zachádzať nejako do hĺbky, ale takisto je to niečo, čo ma desí, čoho sa bojím alebo kvôli čomu sa cítim neisto.
Mať v budúcnosti deti bolo pre mňa odjakživa čosi ako life goal. Vždy som mala tých drobcov rada a rada som sa o nich starala. Tešila som sa na ten moment, kedy sa ja sama budem prechádzať po meste a tlačiť pred sebou kočiarik.
Ide o to, že je celkom zázrak, že som sa narodila. Moja mum trikrát potratila a doktori jej povedali, že pravdepodobne mať deti nikdy nebude. Avšak potom jej dad aka môj dedko našiel jedného lekára, ktorý zohnal nejaké drahé lieky z Nemecka. A vďaka tomu sme so sestrami tu.
Možno je to trochu hlúpe mať z čohosi takého strach, hlavne keď žijeme v dobe, kedy sú akékoľvek lieky samozrejmosťou a už nie je tak ťažké ich nejako zohnať, no nejaká moja časť sa neustále bojí, že to môže byť akási genetická porucha, ktorú som zdedila i ja. A že sa kvôli tomu jeden z mojich najväčších snov nikdy neuskutoční.
(Viem, že by v takom prípade automaticky prichádzala možnosť adopcie, ale musíte uznať, že i tak by to nebolo to isté. Jednoducho... neviem. Bojím sa.)

CLOWNS
Pre niekoho predstavujú zábavu či zosobňujú cirkusy - mne vyvolávajú zimomriavky na chrbte. Nikdy som nemala rada klaunov a odjakživa ma desili ich kostýmy a umelo nakreslené úsmevy. Postupom času sa tento strach i trochu vystupňoval, no za to môže to málo hororov a strašidelných filmov, ktoré som videla a jedny z hlavých postáv boli práve klauni, no ani náhodou nepredstavovali milých a priateľských ľudí.
Do tejto skupiny patria i ľudia, ktorí sú prezlečení za rôzne zvieratá alebo postavičky. Celkovo nemám rada, keď nevidím ľuďom do očí alebo do tváre. Mimiku a spontánne výrazy človek ťažko zamaskuje a tvár o nás veľmi veľa prezrádza. A keď ju nevidím, neviem, čo od ľudí očakávať.

DYING
Mám strach i zo smrti. Z umierania. A z mŕtvych ľudí.
Je to takisto niečo, od čoho neviem, čo čakať. Nikto nevie, čo je po smrti, či existuje nejaké nebo alebo peklo, alebo po poslednom výdychu nie je už absolútne nič.

FUTURE
Budúcnosť všeobecne je niečo, nad čím premýšľam veľmi nerada. Nemám rada, keď sa ma niekto pýta, kam by som chcela ísť na vysokú školu, aké by som chcela mať zamestnanie a podobne, pretože často sama neviem. A takisto sa toho všetkého bojím - ako spravím maturitu, prijímačky, či sa dobre rozhodnem pre školu a následné povolanie. Nemám ani páru, kde skončím.

Z čoho máte strach vy?


with all the love.
bee.
facebook | twitter | tumblr | instagram | ask | bloglovin

7 komentárov

  1. Je zvláštne, že mňa napadol takýto článok zruba pred mesiacom, keď som videla CHALLENGE a tam napísala bloggerka skutočne všetky fóbie, ktoré ju trápia. Sama som sa chcela do niečoho takého pustiť, no ešte stále mám pocit, že neviem z čoho všetkého mám strach/fóbiu, pretože si myslím, že ešte som stále nezažila toho dosť, pár fóbii ma ale trápi.
    Sama neviem či som už nejakým podchodom šla, preto neviem či sa ich bojím.
    Áno, z týchto fóbii mám: z pavúkov, hadov, včiel/osí a všeobecne z hmyzu. Potkana som videla len raz naživo a to u babky ako sa popremával po terase. A myši, spomenula som si na jednu moju spomienku z detstva. Keď sme boli so sesternicami malé (ja neviem, mohli sme byť štvrtáčky/piatačky a možno staršie), môj krstný našiel myši pri zajacoch. Dal nám ich a doteraz sa pamätám ako sme sa s nimi hrali. Liezli po nás, boli len tri. A jednu sme žiaľ utopili- pomenovali sme ju Plavčík. :D
    Musím sa priznať, že aj keď milujem psov odkedy sa pamätám, bála som sa ich- každého jedného. Až potom, keď teta mala/má nového psíka -Tedyho- a ja som začala s ním tráviť dosť času, začala som s ním chodiť na cvičisko, som sa tohto strachu zbavila. Lenže teraz, keď s ním už často nie som, pretože ma takmer uhryzol a tým stratil moju dôveru, sa moja fóbia začína objavovať znova. Keď stretnem nejakého cudzieho psa, cukne so mnou. No to neznamená, že prestanem milovať psov. Psov budem milovať, kynológiu budem milovať a canisterapiu tiež.
    Možno neuveríš -keď si čítala článok, kde som písala fakty o mojej vysnenej budúcnosti- pretože som tam písala, že chcem mať toľko a toľko detí, ako by sa volali atď. , ale aj ja sa toho bojím. Bojím sa, že mi lekár povie, že nemôžem mať deti pre môj zdravotný problém. Alebo povie, že je tu vysoké riziko, že sa nenarodia zdravé. Pretože moja mama bola zdravá aj môj tatik a narodila som sa im ja, so zdravotným problémom, s handicapom, s nevyliečiteľným problémom. Bojím sa, že nebudem môcť byť matkou.
    Sama som sa stretávala s klaunami minimálne, ale kde čítam fóbiu, tam je klaun. Ja som za svoj život zažila iba dvoch klaunov a to keď som bola ôsmačka. A keďže sme vedeli, že prídu, už predtým som si povedala, že sa nebudem smiať, pretože mi je to trápne. - oh, ja som použila to slovo- Je mi to trápne -a zase- rozosmievať ľudí, ktorých vôbec nepoznám. A ako to dopadlo? zasmiala som sa len na jednej veci a keď odišli, pred mamou som prevrátila očami.
    Aj ja sa bojím smrti, nie preto, žeby som sa bála čo bude potom, ale bojím sa toho, že ma to bude bolieť, to umieranie. - nie pre nič, za nič nechodím na cintoríny-
    Spomeniem to opäť -v článku o faktom do budúcnosti- som si síce spísala vysnenú budúcnosť, bojím sa jej. Tiež ma desí, keď sa ma niekto opýta z čoho chcem ísť maturovať, bojím sa každej jednej písomky/testu/skúšania. Bojím sa či z maturujem, či spravím prijímačky, či ma príjmu, či spravím skúšky a nazbieram dosť kreditov, či si nájdem prácu.

    O mojich fóbiách asi napíšem v budúcnosti článok. Musím si ich najprv spísať.

    K tomu komentáru...
    Prosím, pošli mi tie denníčkovské články na e-mail, neviem či ti ho mám napísať tu, ale je na blogu v menu.

    Krásny dizajn :)

    (http://lionempire.blog.cz)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne za tak dlhý komentár, sunshine, vždy mi vyčaríš úsmev na tvári :)
      Teším sa na tvoj článok o fóbiách a veciach, ktorých sa bojíš. Teda... Keď som písala a následne zverejňovala tento článok, bála som sa ohlasov a toho, čo si o mne budú ostatní myslieť - či nie som cvok alebo podobne :D
      Idem hneď popodávať zvyšné denníky do Wordu a pošlem ti to :3 x

      Odstrániť
  2. Takže, vôbec nezávidím tvojej spolužiačke tie podchody, určite by som z nich mala strach aj ja. Ja mám všeobecne strach z čudných ľudí aj na ulici, takže si neviem predstaviť, že by som takých mala stretávať aj v nejakých podchodoch :D
    Ja strašne nemám rada hadov a všeobecne všetko, čo nemá nohy a je slizké. Neskutočne sa mi to hnusí blé. Pavúkov sa zas až tak nebojím, hlavne nie od "domácich" pod mojou posteľou :D
    Keď som bola malá tak sme mali obrovského psa, takého čierneho a tiež dosť agresívneho a vraj ma nemal rád, lebo po mne stále vrčal. Takže očividne odpudzujem psov a to mi dosť naháňa strach :D
    Bože to s tvojou mamkou mi je strašne ľúto... určite to mohlo byť poriadne bolestivé.. ale podľa mňa je medicína na takej úrovni /dobre určite nie na Slovensku :D/, že dokážu človeku pomôcť.. ale hlavne určite nemysli hneď na tak zlé veci ... :)
    Ja som sa začala báť klaunov už dávnejšie... ešte keď som bola maličká a chodila som do cirkusu. Teraz, keď pozerám American Horror Story a vidím tam toho strašidelného klauna, tak mi úplne naskakujú zimomriavky a je to fakt strašné.
    PRESNE TAK ! Ja sa niekedy pristihnem pri tom, ako rozmýšlam nad tym že čo bude po smrti či nebudem už viac existovať, cítiť a tak... je strašné na to pomyslieť jednoducho.
    Budúcnosti sa bojím aj ja. Hlavne toho, či nájdem svoju polovičku a či budem niekedy schopná mať rodinu.. je to čudné ale bojím sa toho.
    Ja sa ešte okrem toho všetkého čo si napísala bojím aj stiesnených priestorov. A to veľmi. A občas aj výšok :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Za výber takéhoto článku ťa naozaj chválim! :) Je to skvelý nápad, asi by ma to ani nenapadlo. Mimochodom, aby som nezabudla, super design ♥
    Veľkých psov sa bojím aj ja. Nemám rada, keď niekto ide po ulici so psom, ktorý je pomaly polovica z neho.. vždy sa snažím ísť úplne na kraj chodníka. Keď som bola malá, taktiež ma začal jeden veľký pes, dnes už naozaj starý, naháňať a jeho majitelia sa len pousmiali na tom a vôbec to neriešili. Hneď na to som sa rozplakali a oni to nedokázali pochopiť, prečo sa bojím ich krásneho obrovského psa -_-
    To s tvojou maminou je mi naozaj ľúto :(

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja ešte neznášam, keď idem po ulici a nejaký obrovský pes ku mne príde a začne ma očuchávať - okamžite sa stiahnem, no jeho majiteľ iba povie: "Neboj sa, on ti nič neurobí...". Vážne to neznášam.
      A ďakujem :3

      Odstrániť
  4. Ja mám skôr strach zo zomierania ostatných, veľmi sa bojím straty, že sa niekomu z mojich blízkych niečo stane, straší ma to celé dni, noci a nechápem, prečo to tak veľmi riešim... O budúcnosť sa bojím tiež, pretože neviem, čo bude, mám veľa plánov a bojím sa, že to nevyjde, že nakoniec skončím na psychiatrii ako bezdomovec a nebude mi mať kto pomôcť, ja ako osoba sa bojím množstva vecí až sa samej sebe čudujem, ale niekedy snáď prekonám strach zo všetkých vecí...

    Inak máš veľmi krásny nový design ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Tak môj najväčší strach bude asi z budúcnosti, keďže zatiaľ nič neide tak ako si predstavujem :/
    Nádherný dess :)

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© A STYLISH BEE. Design by FCD.